Sadie Dingfelder, autorka a novinárka, nás zavedie do sveta, ktorý mnohí z nás považujú za samozrejmosť – schopnosť rozpoznať tváre. Táto základná zručnosť, ktorú si možno ani neuvedomujeme, je pre niektorých ľudí náročná alebo úplne nemožná. Táto neurologická porucha, známa ako prosopagnózia alebo slepota na tváre, postihuje približne 2 percentá populácie. Niektorí ľudia s touto poruchou nemôžu rozpoznať ani svojich najbližších. Sadie nás zavedie na cestu života s týmto stavom a ako ovplyvňuje jej každodenný život.
Sadie sa rozhodla stráviť deň s pozorovateľmi žeriavov v Nebraske. Žeriavy, majestátne vtáky, ktoré migrujú tisíce kilometrov, sa zhromažďujú v obrovských skupinách, čo pre ľudí môže vyzerať ako masa vtákov. „Vyzerajú nám podobne, ale stavím sa, že vyzerajú inak,“ povedala jedna z účastníčok, čo rezonovalo so Sadie. Pre ňu ľudia vyzerajú tiež takmer rovnako – ako žeriavy. Nedokáže medzi nimi rozlišovať, či už sú to jej známi alebo cudzí ľudia. Keď jej tváre splynú do jednej, spolieha sa na iné zmysly, aby identifikovala ľudí, s ktorými interaguje.
Keď sa deň blížil ku koncu, Sadie si uvedomila, že jej kolegovia ju oslovujú menom, hoci ona sama nedokáže rozpoznať ich tváre. Je to jej spôsob života – tváre sú pre ňu, rovnako ako pre väčšinu ľudí s prosopagnóziou, zameniteľné. S odstupom času sa jej podarilo prispôsobiť a naučila sa s týmto stavom žiť, hoci občas musí čeliť výzvam, ktoré si väčšina z nás ani nedokáže predstaviť.
Život s prosopagnóziou
Prosopagnózia je stav, pri ktorom mozog nedokáže správne spracovávať informácie o tvárach. Ľudia s touto poruchou nemôžu rozoznať ľudí podľa tváre, aj keď s nimi trávili dlhý čas. Pre niektorých je tento stav dôsledkom poranenia mozgu, pre iných genetickou predispozíciou. Sadie patrí k tej druhej skupine – narodila sa s vývojovou prosopagnóziou. Aj keď to môže znieť nepredstaviteľne, pre ľudí s touto poruchou je bežné, že si nedokážu zapamätať ani tváre svojich blízkych a rodinných príslušníkov.
Sadie rozpráva o tom, ako jej tento stav ovplyvňoval život už od detstva. V škole mala problém nadviazať priateľstvá, pretože si nepamätala tváre svojich spolužiakov, čo spôsobilo, že ju považovali za rezervovanú a neustále „horúcu a studenú“. Keď vyrástla, vyvinula si inú stratégiu – ku každému sa správala ako k priateľovi, aby sa vyhla osamelosti. Takto fungovala väčšinu svojho života, až kým nezačala skúmať svoj stav.
Keď sa rozhodla písať vtipné príbehy zo svojho života, jej priatelia a kolegovia začali klásť otázky. Prečo je tak často stratená? Prečo nedokáže rozpoznať ľudí, s ktorými sa rozpráva? Sadie sa nakoniec rozhodla zúčastniť výskumnej štúdie na Harvarde, kde sa podrobila skenovaniu mozgu a 30-hodinovému tréningu na rozpoznávanie tvárí. Hoci sa jej skóre v tréningu zlepšilo, zručnosti sa nepreniesli do reálneho života. Ukázalo sa, že aj keď sa mohla naučiť rôzne techniky na prekonanie testov, jej mozog jednoducho funguje inak.
Sadie prispôsobila svoj život tak, aby si poradila so svojou neurologickou poruchou. Spolieha sa na iné zmysly, ako je sluch a kontext, aby si uvedomila, kto je kto. Vie, že nie je sama a že mnoho ľudí so slepotou na tváre prežíva podobné výzvy, ktoré často zostávajú nediagnostikované. Zároveň si uvedomuje, že ľudská prispôsobivosť je neuveriteľná, a aj keď jej zrak môže niekedy zlyhať, jej zvedavosť a odhodlanie nikdy nezmiznú.
