Moderný trh kozmetiky je obrovský a mnoho ľudí do určitej miery každý deň dodržiava postupy krásy. Nie je to nič nové, dôkazy o prikrášlenom vzhľade vidno na egyptských kresbách, dokonca sú spomínané i v dielach rímskych filozofov. Počas histórie však získavanie a udržiavanie krásy prinášalo aj riziká – už v starovekom Egypte sa ikonický vzhľad očí s hustými mihalnicami dosahoval pomocou čierneho prášku vyrobeného z galenitu, minerálnej formy sulfidu olovnatého.
V priebehu histórie bolo olovo kľúčovou zložkou kozmetiky, čo sa zdá byť šokujúce vzhľadom na to, čo dnes vieme o rizikách, ktoré vysoké hladiny olova pre ľudské telo predstavujú. Slávne bledá pleť kráľovnej Alžbety I. bola dosiahnutá pomocou Venetian Ceruse, bieleho make-upu na báze olova, o ktorom sa dnes predpokladá, že bol možnou príčinou jej smrti. Olovo bolo prítomné aj v mnohých iných kozmetických prípravkoch, pričom niektoré recepty v alžbetínskej ére vyžadovali farbivá pridávané do bieleho olovnatého základu.
Predpokladá sa, že biely mejkap na báze olova sa používal už v roku 3500 pred naším letopočtom a napriek tomu, že bol v Spojenom kráľovstve od roku 1631 klasifikovaný ako jed, na západe sa nanášal na tváre po stáročia – pretrval až do viktoriánskeho obdobia. Preferencia „prirodzenej“ krásy našťastie vytlačila jed z módy. Zatiaľ čo mnohé líčidlá naďalej používali „farby“ na báze olova, začiatkom 20. storočia boli väčšinou nahradené bezpečnejšími alternatívami perleťovej bielej a mastenca.
Až do nedávnej doby bolo bežné vyrábať si kozmetiku doma, a nie kupovať ju „z regálu“. Knihy s receptami vrátane kozmetiky boli dostupné od začiatku 17. storočia. Mnohé historické recepty obsahovali prírodné a neškodné prísady, ale často tam bola aspoň jedna receptúra plná nebezpečných ingrediencií – niektorí dokonca podporovali miešanie chemikálií – čo je vo všeobecnosti zlý nápad, ak nie ste vyštudovaný chemik!
Recept na odstraňovanie chĺpkov z roku 1776 v Toilet of Flora vyžadoval nehasené vápno, dusičnan a orpiment, ktoré boli bežnými zložkami historických depilačných krémov. Nehasené vápno obsahuje oxid vápenatý, ktorý môže spôsobiť poleptanie kože, poškodenie očí a podráždenie dýchacích ciest.
Dusičnan draselný môže uvoľňovať jedovaté výpary. Orpiment je minerálna forma sulfidu arzénu, ktorý je veľmi jedovatý. Môže uvoľňovať toxické výpary a ak sa dostane do kontaktu s pokožkou, môže spôsobiť chrasty, pľuzgiere a vredy, ako aj možné vypadávanie vlasov. Pri dlhšej expozícii môže dokonca byť príčinou zlyhania orgánov.
Arzén je dnes známym jedom, no nachádzal sa aj pri všelijakých skrášľovacích kúrach. Bol zložkou používanou pri ošetrovaní nechtov, ako aj v receptoch na zubný cement, farbenie vlasov v knihe Arnolda J. Cooleyho z roku 1866. Niektoré bežne dostupné arzénové produkty boli dokonca predávané tak, ako to schválili lekári, ako napríklad „liečivé“ arzénové mydlo Dr. Mackenzieho alebo „bezpečné“ arzénové oblátky Dr. Tieto výrobky sa predávali aj v 20. storočí.
Ortuť bola ďalšou toxickou zložkou, ktorá sa nachádzala v mnohých historických kozmetických receptúrach. V Cooleyho knihe z roku 1866 bol bichlorid ortuti odporúčaný na liečbu všetkých druhov kožných ochorení, vrátane „trvalého sfarbenia kože“, akné a dokonca aj „pustulóznych a chrastovitých erupcií pier“ a odporúčaný dusičnan ortuti ako liečba pre omrzliny.
Tiež sa predpokladá, že istý druh kozmetiky mohol byť vyrobený zo sulfidu ortuti, známeho tiež ako rumelka, ktorá bola uvádzaná ako prísada na farbenie nechtov. Všetky formy ortuti sú veľmi jedovaté a najmä bichlorid ortuti je žieravý a môže spôsobiť vážne popáleniny, takže nepomôže pri boľavých kožných ochoreniach. Je prekvapujúce, že tieto recepty boli odporúčané pre také jemné oblasti pokožky, ako je tvár.
Domáce krémy boli viktoriánskou alternatívou „bez make-upu“. Po stáročia sa odporúčali domáce pracie prostriedky alebo „blanše“. Mnohé z týchto receptov boli neškodné a obsahovali jednoduché vody s vôňou kvetov, ale častými prísadami bola i ortuť, arzén alebo olovo. Ďalšie recepty zahŕňali iné jedy, ako aj chemikálie – recept na katastrofu, keď sa jednotlivci pohrávajú s dávkami pre domáce recepty.
Recept na „vodu na ďasná“ z roku 1776 nariaďuje používateľovi, aby si vodou potieral ďasná „piatimi alebo šiestimi kvapkami vitriolu“, pričom vitriol sa vyrábal s kyselinou sírovou, vysoko korozívnou látkou v neurčitej dávke. Mal to byť zriedený roztok, ale v 18. storočí bola malá regulácia presného množstva.
Ľuľkovec zlomocný alebo Belladonna, obsahuje aktívnu látku atropín, ktorý dnes používajú optometristi v regulovaných dávkach na rozšírenie zreníc pri očnom vyšetrení. Od rímskych čias sa však rastlina používala na rozšírenie zreníc v mene krásy. A ako už názov napovedá, táto famózne jedovatá rastlina nie je ingredienciou, ktorú chcete zneužiť!
Dokonca aj recepty s „bezpečnými“ prísadami mali riziká. Mnohé knihy odporúčali čistiť si zuby medom, a hoci má antiseptické vlastnosti, jeho použitie ako zubnej pasty by z dlhodobého hľadiska znamenalo sladkú katastrofu v podobe zubného kazu. Aj bežne dostupné produkty mohli byť škodlivé, Milk of Roses bola pleťová voda, ktorá napriek svojmu nevinne znejúcemu názvu často obsahovala goulardov extrakt (vodný roztok subacetátu olova na liečbu zápalov) alebo olovnatý cukor.
Na prelome 20. storočia boli mnohé nebezpečenstvá v kozmetike lepšie pochopené. Ako sa však uvádza v knihe z roku 1897 – Toaleta – obsahujúce rady o zdraví, kráse a obliekaní s nespočetnými receptami – ľudia naďalej používali mnohé kozmetické procedúry napriek tomu, že poznali riziká. Bolo to pravdepodobne v dôsledku toho, že sa vedelo, že mnohé zložky spôsobujú problémy pri dlhodobom používaní, čo viedlo ľudí k presvedčeniu, že ak ich budú používať len občasne, nemôže im to uškodiť.
Riskantné kozmetické procedúry existovali aj v minulom storočí – rádium sa v prvej polovici 20.storočia považovalo za zázračný prvok a pridávalo sa do všetkého, na čo si spomeniete – najmä do kozmetiky!
Nedávne kampane síce zvýšili povedomie o problémoch, ako je napríklad spojenie medzi dlhodobým používaním solárií a rakovinou kože, či nebezpečenstvo produktov na bielenie zubov. V posledných rokoch sa dokonca vyskytli prípady, kedy boli očné tiene pozitívne testované na azbest. Pamätajte, že krása by nemala byť dosiahnutá na úkor zdravia.
