Ako sa bavili obyvatelia viktoriánskeho Anglicka? Tak z tohto sa vám zastaví rozum.
Nemyslite si, že naši predkovia sedeli doma na zadku, znudene civeli do steny a čakali, kým niekto vymyslí Netflix. Na portrétoch sa síce tvárili ako suchári, no i taký obyčajný suchár to občas rád roztočí. Na tom by, samozrejme, nebolo nič zvláštne, ak by na programe neboli zabalzamované mŕtvoly. Ak si chcete aj vy vyhodiť z kopýtka na štýl roku 1899, čítajte ďalej.
1. Odbaľovanie múmie: Najväčší hit viktoriánskeho Anglicka
Večierok v duchu starovekého Egypta dnes: Očná linka? Čím viac, tým lepšie. Tortilla čipsy v tvare pyramídy a z reproduktora celý večer zaznieva Walk like an Egyptian od Bangles. Trápni amatéri, odfrkli by si obyvatelia viktoriánskeho Anglicka. ,,Žúrka“ nestála za nič, pokým ste si na nej vy i vaši hostia nerozbalili skutočnú mumifikovanú mŕtvolu, najlepšie čerstvo ukvarenú z nejakej egyptskej hrobky. Týmto stretnutiam sa hovorilo veľmi výstižne odbaľovanie múmie alebo úplne jednoducho „odvíjanie“.
V 19. storočí zachvátila Britániu egyptománia a bolo úplne bežné, ak ste si z ,,dovolenky“ okrem iného doviezli vskutku netradičný suvenír – múmiu. Tisícky rokov staré zatuchnuté mŕtvoly, nehovoriac o kliatbe faraóna, a Angličania ich vláčili domov ako sošky Eiffelovky alebo magnetky. Dopyt po múmiách sa zvýšil natoľko, že miestni začali mumifikovať zločincov a predávali ich ako bratrancov faraóna z druhého kolena. Ale veď sa netvárte tak pohoršene, múmie nerastú ako huby po daždi, byť na ich mieste neohŕňali by ste nosmi.
Odporúčame
2. Ako statoční Briti položili život za papraď
Kto by si bol pomyslel, že papraď môže za vlnu kriminality, nemravné aférky, či dokonca potýčku s Indiánmi. Prisahám na môj (hriešnu) dušu, že si nevymýšľam. Briti, bažiaci po papradi, o ktorú sa ani slepí nepotkne, sa v malých skupinkách vydávali na dobrodružný lov tejto zeliny. A čo ich k tomu viedlo? Veď posúďte sami, či sa honu na papraď oprávnene pripisuje prívlastok najbláznivejšieho výstrelku súvekej epochy.
Všetko sa to začalo, keď anglický botanik Nathaniel Bagshaw Ward prišiel na spôsob, ako v chmúrnom podnebí Anglicka dopestovať exotické rastliny. Wardovo rastlinné ,,terárium“ by sa nikdy neujalo, nebyť jeho vynaliezavého a predovšetkým klebetného asistenta, ktorý kade chodil, tade táral, ako je papraď známkou osvietenosti a má blahodárne učinky na pohlavné zdravie mužov.
Neskôr Wardov sused vydal A History of British Ferns (Dejiny britských papradí) a v tejto knižke nástojil, že okrem všakovakých iných liečivých účinkov je papraď dobrá aj v prípade, ak ste tak trochu padnutý na hlavu. Takáto reklama im vyšla a z paprade sa stal symbol spoločenského postavenia.
Cena niektorých exotických druhov paprade sa mohla vyšplhať až do výšky 1, 000 libier. Vyrovnajú sa však peniaze pocitu, keď si papraď môžete vydrapiť zo zeme vlastnými rukami? No, vidíte. Na lov tejto trvalky sa vydávali obrovské lovecké skupiny, ktoré medzi sebou súperili o to, komu z nich sa podarí uloviť najvzácnejšiu odrodu.
Prirodzene, že tak nebezpečnému koníčku ako je zber paprade holdovali najmä tí najdrsnejší z najdrsnejších. V žilách im prúdil adrenalín, srdce bilo vzrušením a v tej chvíli im bolo úplne jedno, či za tú hlúpu papraď položia aj život. Najmenej dvaja nešťastníci pritom padli z útesu. John a Sarah Lemmonovci, novomanželia a predovšetkým papraďoví fanatici, sa počas svojich medových týždňov údajne pustili do ruvačky s apačskými Indiánmi, a prečo? Pre papraď. Pobili sa s Indiánmi pre burinu. Pardon, pobili sa s Indiánmi pre exotickú burinu. Ani láska rodičov k svojim deťom nie je taká úprimná ako láska Britov k papradi.
