Tri roky krvavej španielskej občianskej vojny skončili 28. marca 1939 po vztýčení bielej vlajky republikánskymi obrancami z Madrida.
Vo vojne, ktorá začala 17. júla 1936, sa z neprehľadného spoločenského a politického spektra španielskej spoločnosti vyprofilovali dve proti sebe stojace strany: prevažne ľavicoví Republikáni bojujúci na strane oficiálnej vlády Španielskej republiky a pravicoví Nacionalisti, ktorí boli neskôr nazývaní frankisti podľa generála Franca, ktorý sa v priebehu vojny stal ich hlavným vodcom.
Hoci vojna trvala len tri roky, poznamenala Španielsko na veľmi dlhú dobu a jeho ekonomika sa spamätávala ešte mnoho rokov. Ovplyvnila politiku a verejnú mienku ďaleko za hranicami Španielska a zapálila vášne medzi intelektuálmi a politickými spolkami. Republikánski stúpenci ju označovali za zápas medzi „tyraniou a demokraciou“, alebo „fašizmom a slobodou“, a mnoho mladých idealistov tridsiatych rokov vstúpilo do interbrigád. Francovi stúpenci zase túto vojnu vnímali ako boj medzi „červenými hordami“ a „kresťanskou civilizáciou“.
Vojna mala obrovský význam aj pre vývoj počiatočnej fázy druhej svetovej vojny, pretože ako sily Osi (Berlín, Rím, Tokio) , tak Sovietsky zväz si v nej vyskúšali svoju techniku a bojové doktríny a získaným skúsenostiam prispôsobili výcvik vojakov a zbrojné programy.
K porážke republikánov došlo aj napriek masívnej podpore európskej ľavice, najmä zo Sovietskeho zväzu. Príčinou porážky bola predovšetkým vlastná roztrieštenosť republikánskeho tábora, ktorý zahŕňal prakticky všetky centristické a ľavicové politické sily, vrátane odborových organizácií UGT a CNT. Obzvlášť spory medzi komunistami a anarchistami stáli v ceste politickej a vojenskej jednote republikánov.
Sociálna revolúcia
V anarchistami kontrolovanom Aragónsku a Katalánsku okrem vojenského víťazstva republikánov došlo k sociálnej revolúcii, pri ktorej robotníci a roľníci kolektivizovali pôdu a priemysel. S touto revolúciou nesúhlasili ani sovietski komunisti ani demokratickí republikáni. Na tomto území s podporou sovietskych zbraní získali vládu komunisti a anarchistov a príslušníkov Robotníckej strany marxistickej jednoty začlenili do oficiálnej republikánskej armády.
Na jar 1939 dlhodobé napätie na republikánskej strane, ktoré ešte posilnili spory o to, či je lepšie vyjednávať, bezpodmienečne sa vzdať, či bojovať ďalej, vyústilo do povstania a bojov v samotnom Madride. Tie prebiehali medzi demokraticky a čiastočne aj anarchisticky orientovanými republikánmi na strane jednej a komunistami a radikálnymi socialistami na strane druhej a skončili porážkou komunistickej strany.
