Nemocničný personál je niekedy svedkom neuveriteľných príbehov a zväčša sú to veľmi emotívne situácie. S takýmto fyzicky a emocionálne vyčerpávajúcim povolaním prichádza k veľkej úľave, keď z často nešťastných okamihov vznikne čistá a jednoduchá radosť. Takýto prípad sa stal aj v Brazílii a zdieľala ho sestra Cris Mamprim.
Tento príbeh sa odohral v nemocnici Regional Alto Vale v Brazílii. Istú nedeľu ráno o 3 hodine bol bezdomovec privolaný do nemocnice, aby podstúpil jeho ťažkú liečbu. Cris mala práve vtedy službu. A hneď si všimla, že bezdomovec César nie je vôbec sám, prišlo s ním niekoľko kamarátov – psích kamarátov.
Malá skupina štyroch psov stála na nemocničných dverách a trpezlivo čakala na Césara s mierne znepokojeným pohľadom, kým on podstúpil liečbu. „O všetkých je dobre starané a sú dobre vykrmení,“ povedala Cris. „Vidieť ich takto vo dverách čakať je dôkazom toho, ako naozaj milujú a že majú obavy.“
Keď sa César začal zotavovať, zamestnanci pozvali psíkov, aby boli po jeho boku. Ponúkli mu jedlo, ktoré, samozrejme, zdieľal so svojimi kamarátmi. „Verte mi, že nezjedol všetko sám, ale nechal trochu aj psíkom,“ povedala Cris. César sa tak opäť vrátil do svojho každodenného boja o prežitie na uliciach. Nie je však sám.
Vzájomná láska a starostlivosť, ktoré zdieľa so svojimi spoločníkmi určite pomôže udržať ho v bezpečí. Je to krásny príklad trvalej lásky v tomto krutom a nekompromisnom svete.
