Pokroky v medicíne rozhodne nie sú zanedbateľné, hlavne, čo sa týka niekoľkých posledných storočí, tam boli objavy priam prelomové. Avšak geniálne nápady by sme našli aj v hlbšej histórii medicíny, o tom niet pochýb. Nie však všetky nápady boli vhodné a účinné. A ak sa aj zaznamenali účinky, veľakrát sa nevedelo alebo sa museli opomenúť nežiadúce účinky. Nehovoriac o tom, že sa používali látky, ktoré by pri nesprávnej dávke či manipulácii mohli spôsob smrť, a to bez milosti.
Aby však bol pokrok zaznamenaný, bolo priam nevyhnutné, aby vedci a lekári experimentovali, hoci aj s nebezpečnými či toxickými látkami. A možno vás prekvapí, že do istej miery sa niektoré z nich používajú dodnes.
Na pomoc pri prerezávaní mliečnych zubov sa používala ortuť
Ortuť môžeme nájsť v dvoch formách – organickej a anorganickej, pričom platí, že každá expozícia ortuti je toxická, záleží len na jej type, následne sa líšia aj vedľajšie účinky. Vo všeobecnosti ale platí, že poškodzuje nervový systém, pečeň, obličky a vo veľkej miere aj imunitný systém.
Na začiatku 20. storočia sa istá forma anorganickej ortuti známa ako kalomel používal na liečbu chorôb vrátane týfusu a syfilisu. Tiež sa verilo, že pomáha zmierniť bolesť deťom, ktorým sa prerezávali ďasná a rástli im mliečne zuby. Použitie ortute ale viedlo k akrodynii – ružovej chorobe, ktorá svoj názov dostala podľa ružového sfarbenia rúk a nôh detí, okrem toho sa objavilo zvýšené potenie, opuch a hypertenzia. Ak by sa neliečila, mohla mať negatívny vplyv na fyzický aj duševný vývoj dieťaťa.
Zložka z jedu pavúkov má dokázať zabrániť zániku buniek
Ide o pavúkov z čeľade Atracidae, ktoré pochádzajú z východnej Austrálie. Existuje 40 druhov, ale nie všetky sú jedovaté. Avšak z tých jedovatých sa jed získaval a používal v rámci terapie pri mŕtvici, infarkte myokardu či rakovine.
Vedci dokázali izolovať proteín, ktorý mal minimalizovať poškodenie mozgu, ku ktorému pri mŕtvici dochádza – test bol ale prevádzaný na laboratórnych potkanoch. Pri teste na ľudských srdcových bunkách dokonca zistili, že daný proteín dokáže blokovať tzv. signály smrti – signály, ktoré bunka dostáva, aby došlo k jej apoptóze – bunkovej smrti, v prípade, že bunka z dôvodu infarktu nemá dostatok kyslíka.
Gréci používali bolehlav na odstránenie bolesti kĺbov
Conium maculatum, tak znie odborný názov, tejto na prvý pohľad milej, no jedovatej rastliny. V prípade, že rastie na pasienkoch môže spôsobiť smrť dobytku alebo oviec. Pri otrave dochádza k paralýze dýchania, a teda k smrti udusením pri plnom vedomí. Otráviť sa môžu aj nič netušiace deti (konzumáciou rastliny, ktorá je celá jedovatá).
Bolehlav sa však v minulosti používal aj na liečbu rôznych ochorení. Lekári zo starovekého Grécka, ako aj z Blízkeho východu, používali túto rastlinu pre jej sedatívne, antispazmodické a analgetické vlastnosti. Malé množstvo sa podávalo jednotlivcom trpiacim chorobami sprevádzanými bolesti kĺbov.
Ťažké však bolo určiť správnu dávku, pretože stačila malá odchýlka a namiesto sedácie by človeka čakala smrť.
Olovo sa používalo ako antikoncepcia
Snáď každému je jasné, že olovo je toxické. Na Zemi sa prirodzene vyskytuje a medzi ľuďmi je známe už stovky rokov. Okrem toho, že je považované za hybnú silu priemyselnej revolúcie, známe sú aj jeho škodlivé účinky na ľudský organizmus. Otrava olovom môže mať za následok anémiu, kŕče, poškodenie obličiek, negatívne vplýva aj na reprodukčné orgány a nie zriedka môže spôsobiť aj smrť.
Vzhľadom na všetky vymenované negatívny účinky, je ťažké uveriť tomu, že ženy kedysi dobrovoľne pili vodu s tekutým olovom, aby zabránili tehotenstvu. Okrem olova daná zmes obsahovala aj ortuť a arzén. Stretnúť ste sa mohli s týmto „nápojom“ hlavne v starovekom Grécku, Asýrii, Číne a Egypte. Pravdepodobne naozaj bránili tehotenstvu, dosť možno sa ale stávalo, že ženy nemohli otehotnieť ani v prípade že by chceli. Aristoteles dokonca navrhoval použiť masť s olovom ako spermicíd.