Vzhľadom na to, že dopyt po darcoch orgánov a tkanív je veľmi vysoký, vedci strávili roky vývinom syntetických tkanív, ktoré by mohli byť transplantované do ľudského organizmu. Nie je to však také jednoduché. Umelé gélové tkanivá sú často príliš kašovité na to, aby sa mohli použiť v živom organizme. Taktiež sú bez zložitých prepojení, ktorými v tkanive prúdi kyslík a iné výživné látky a živé bunky vo vnútri takého tkaniva dlho neprežijú.
Tím vedcov z Wake Forest University vytvoril 3D bio–tlačiareň, ktorá vytvára veľké syntetické kosti, chrupavky a svalové tkanivá, ktoré organizmy prijímajú týždne alebo mesiace. S trochou viac námahy sa 3D bio–tlačiarni môže podariť vytvoriť tkanivá vhodné na transplantáciu do ľudského organizmu.
Tento nástroj, nazývaný Integrated Tissue-Organ Printing System (Integrovaný systém na tlačenie tkanivových orgánov), vytvára tkanivá z biologicky odbúrateľného polyméru, ktorý obsahuje živé bunky. Táto zmes sa tryskami vyformuje do požadovaného tvaru. Tlačiareň súčasne vytvára vonkajšiu formu, ktorá sa roztopí, keď tkanivo stuhne a zanechá za sebou tkanivovú mriežku, ktorá obsahuje malé kanáliky slúžiace na transport kyslíka do buniek. Vďaka CT skenovaniu môže byť vytlačené tkanivo presne v takej veľkosti, v akej ho živý organizmus potrebuje.
Vedci vytlačili kus čeľustnej kosti ľudskej veľkosti, chrupavku ucha (kompletnú s komplexnými záhybmi) a tkanivo mäkkého svalstva. Potom implantovali malé vzorky týchto tkanív: kosť a sval dali do potkanov, a chrupavku do myší. Keď o niekoľko týždňov vedci kontrolovali implantáty, zistili, že vlastné tkanivá myší a potkanov prijali každé syntetické tkanivo. Tieto implantáty boli zdravé a fungovali správne.
Síce 3D tlačiarni trvá tvorba nových tkanív dlhšie ako pri iných technikách, tkanivá z 3D tlačiarne sú väčšie ako bolo doteraz možné. Vedci pracovali maximálne precízne, aby vyriešili problémy s väčšími syntetickými tkanivami.
Tieto tkanivá ešte neboli testované na ľuďoch. Vedci najskôr plánujú vytvoriť syntetické tkanivá s rôznymi druhmi telových buniek a ak sa to podarí, chceli by používať živé bunky pacienta na vytvorenie syntetického tkaniva. Pomohlo by to pri lepšej integrácii tkaniva a pravdepodobnosť, že telo tkanivo neprijme by sa znížila.
