Vyšetrovanie Jacka Rozparovača – legendárneho sériového vraha, ktorý brutálne zavraždil minimálne päť žien z londýnskej štvrti Whitechapel v roku 1888 – bolo uzavreté od roku 1892. Napriek tomu historici, kriminológovia a amatérski detektívi pokračujú vo vyšetrovaní pravej identity vraha, na ktorú kandiduje rok čo rok viac ľudí.
Carl Feigenbaum
Podľa nových hypotéz patriacich anglickému detektívovi na dôchodku, Jack bol nemecký moreplavec menom Carl Feigenbaum, ktorý bol odsúdený na smrť kvôli vražde ženy v New Yorku v roku 1894. Detektív Trevor Mariott, bývalý člen oddelenia vrážd Bedforshire, poukazuje na skutočnosť, že dva obchodné bloky boli v prevádzke blízko Whitechapel a že muži, ktorí tadiaľ prechádzali boli známi v miestnych nevestincoch. (Predpokladá sa, že Rozparovač zavraždil prostitútky).
Detektív si tiež všimol nápadnú podobnosť medzi zločinmi Jacka Rozparovača a vraždou spáchanou Feigenbaumom na jeho údajnej obeti, Julianny Hoffmanovej, ktorá sa odohrala o šesť rokov neskôr. Archívny výskum ukázal, že Feigenbaum bol námorný obchodník na Norddeutsche Line, ktorá vlastnila lode ukotvené v blízkosti Whitechapel vždy, keď Rozparovač vraždil. Mariott tiež zistil, že Feigenbaumov advokát dospel k podobným záverom pred viac ako sto rokmi.
V novinách vyhlásil, že jeho klient sa priznal k niekoľkým vraždám, ktoré sa mohli odohrať práve vo Whitechapel počas vyčíňania Jacka Rozparovača.
Princ Albrecht Victor
Jedným z najzaujímavejších a najsenzačnejších kandidátov na Jacka Rozparovača je Princ Albrecht Victor, syn kráľa Edwarda VII a vnuk Kráľovnej Viktórie. V jeho rodine známy ako Eddy, princ bol druhý v línii nástupcov na trón, keď ako 28 ročný zomrel na následky chrípky. V roku 1970 britský lekár Thomas Stowell publikoval článok, ktorý naznačoval, že Eddy spáchal vraždy počas záchvatov šialenstva spôsobených pokročilým štádiom syfilis.
Toto trocha pochybné tvrdenie sa prehnalo svetovými médiami a niektoré súčasné konšpiračné teórie stále skúmajú, či muž, ktorý sa mohol stať kráľom bol zároveň najznámejším vrahom v histórii. Oficiálne záznamy, novinové správy a ostatné zdroje však ponúkajú silnú indikáciu, že princ nebol v blízkosti Whitechapel počas žiadnej z vrážd Jacka Rozparovača.
Montague Jonh Druitt
Dňa 9. novembra 1888, sedem týždňov po piatej a poslednej vražde sa našiel Oxfordský právnik vznášajúci sa na Temži s vreckami plnými kameňov. Vyšetrovatelia prišli k záveru, že to bola samovražda a že telo bolo na dne rieky niekoľko týždňov.
V osemdesiatych rokoch 19. storočia Druitt pretrpel niekoľko kríz v osobnom živote vrátane jeho prepustenia z miesta učiteľa (ktoré niektorí autori vzali ako dôkaz jeho tajnej homosexuality), otcovej smrti a matkinej odmeranosti z dôvodu duševnej choroby. Aj keď nebol voči nemu žiadny priamy dôkaz, londýnskemu detektívovi Melville Leslieovi stačil holý fakt, že vraždenie skončilo hneď po Druittovej smrti, ktorého považoval za jedného z troch top kandidátov na Jacka Rozparovača.
Walter Sickert
Narodený v Nemecku a vyrastajúci v Anglicku sa Sickert stal vysoko uznávaným impresionistickým maliarom, ktorý pomohol transformovať britskú umeleckú scénu. Na začiatku 20. storočia urobil rozruch jeho sugestívnym zobrazením mladých prostitútok pri ich oblečených klientoch, vrátane jedného obrazu, na ktorom má muž ruky okolo krku ženy. Bol fascinovaný prípadom Jacka Rozparovača, obzvlášť keď prenajímal izbu, o ktorej jeho slúžka tvrdila, že v nej raz býval Rozparovač. To ho inšpirovalo aby namaľoval obraz „Spálňa Jacka Rozparovača“ okolo roku 1907.
Americká spisovateľka kriminálnych noviel Patricia Cornwell nebola prvá, ktorá nachádzala spojitosť medzi umelcom a vrahom z Whitechapel v svojej knihe „Portrét vraha: Jack Rozparovač – Uzavretý prípad“. V tejto knihe popisuje ako ona a tím expertov použili moderné vyšetrovacie a súdne techniky aby dokázali Sickertovu jednoznačnú vinu, ako analyzovali jeho maľby a porovnávali jeho DNA so vzorkami nájdenými na niekoľkých listoch polícii od Jacka Rozparovača počas série vrážd. Veľa expertov na prípad Jacka Rozparovača pokojne zamietlo jej tvrdenia, keďže prišli na to, že listy polícii od Sickerta sú falzifikáty a v čase vrážd bol Sickert s najväčšou pravdepodobnosťou vo Francúzsku.
Robert Mann
V roku 2009 britský historik Mei Trow oznámil, že s pomocou moderného psychologického profilovania konečne rozlúštili záhadu identity Jacka Rozparovača. Trow poukázal na Roberta Manna, návštevníka márnice vo Whitechapel, kde boli obete vrážd skúmané.
Na základe toho, akým spôsobom Rozparovač zabil svoju obeť, odborníci už dlhšie predpokladali, že musel mať určitý stupeň anatomických znalostí. Súčasní kriminológovia tvrdia, že mal ťažké detstvo a nízky socio-ekonomický status – odklon od klasického obrazu muža z vyššej triedy s pláštenkou a cylindrom. 50-niečo ročný Mann, ktorý strávil časť svojho detstva v chudobe a pracoval s mŕtvolami na dennej báze, vyzerá, že by mohol „spĺňať požiadavky“ na Jacka Rozparovača. A podľa vyšetrovania vraždy Polly Nicholsovej (prvej obete), Mann podstúpil aj zbytočný krok – vyzliecť ju v márnici. Podľa detektíva to urobil, aby obdivoval svoje dielo.
Jill Rozparovačka
V priebehu rokov sa množstvo ľudí vrátane Sira Arthura Conan Doylea pohrávalo s myšlienkou, že Jack Rozparovač nebol krvilačný chlap, ale femme fatale (osudová žena) – a to doslova. Jediná podozrivá žena zvažovaná detektívmi bola Mary Pearcey, Angličanka, ktorá bola v roku 1890 popravená za vraždu manželky a dieťaťa svojho milenca s nožom na mäso.
V roku 2006 prinášajú štúdie austrálskeho vedca Iana Findlaya prekvapivé výsledky, dávajú dôveryhodnosť teórii o Jill Rozparovačke. Findlay cestoval do Londýna zbierať námety z výberu listov Jacka Rozparovača, o ktorých experti vraveli, že sú najdôveryhodnejšie. Potom vyextrahoval vzorku DNA z listov a použil najnovšie technológie, aby vyrobil čiastočný profil vraha. Nálezy neboli síce veľmi presvedčivé, ale naznačovali, že odosielateľ mohla byť žena.
