Všetci si z času na čas radi doprajeme svoje chúťky. Možno jeme trochu viac, ako by sme mali. Možno vyskúšame niečo nové alebo exotické, alebo možno jednoducho zhltneme celý liter lahodnej zmrzliny na jeden záťah. No v porovnaní s ďalšími príspevkami si ani neškrtneme.
William Buckland
William Buckland, slávny anglický teológ, geológ, paleontológ a westminsterský dekan. V roku 1824 napísal prvý úplný opis dinosaura, ktorého pomenoval Megalosaurus. Bucklandovou životnou ambíciou bolo zjesť jedno zviera z každého kontinentu.
Bucklandova pozícia v Spoločnosti pre aklimatizáciu zvierat mu umožňovala dovážať do krajiny najrôznejšie exotické zvieratá. Ježkovia, panteri, krokodíly, pštrosy, morské prasiatka – toto všetko sa dostalo na jeho jedálenský stôl.
Myši na toastoch boli jeho obľúbeným občerstvením. Zďaleka najzvláštnejšia historka týkajúca sa Bucklandovho bizarného apetítu sa týka mumifikovaného srdca francúzskeho kráľa, ale táto historka je v štádiu „možno sa stala“. V roku 1848 pri návšteve lorda Harcourta, arcibiskupa z Yorku, dostal Buckland konzervované srdce v striebornej kazete, údajne srdce kráľa Ľudovíta XIV. Teológ sa neudržal a pred šokovaným publikom ho okamžite zhltol.
Apicius
Hoci o Apiciovi veľa nevieme, vieme, že žil v Ríme niekedy v 1. storočí, že mal extravagantné chute, pokiaľ ide o jedlo, a že mal dostatok majetku. Dokonca existuje rímska kuchárska kniha pomenovaná po ňom, známejšia ako De re Culinaria, hoci ide o zbierku zozbieraných receptov a nedá sa povedať, koľkými z nich prispel sám Apicius. Medzi gurmánske jedlá, ktoré Apicius odporúčal, patrili plnené myši, omelety z medúz a delfínie mäsové guľky.
Najchutnejším jedlom však bolo niečo trochu obyčajnejšie – bravčová alebo husacia pečeň. Najlepší spôsob prípravy spočíval v kŕmení zvieraťa suchými figami, kým sa nenaplnilo, a potom ho nechal piť „medovinu“, kým nezomrelo. Apiciovi sa pripisuje aj vytvorenie najrozporuplnejšieho pokrmu tej doby, čo na rímske pomery naozaj niečo znamená – koláč z jazyka škovránka. Dôvodom, prečo bol tento pokrm taký poburujúci, bol fakt, že škovránok bol malý vták. Jeho jazyk bol úplne miniatúrny a na jeden koláč bolo potrebných asi tisíc vtákov.
Michel Lotito
Francúz Michel Lotito, známejší ako Monsieur Mangetout alebo „pán Eat-All“. Ako naznačuje jeho meno, jeho apetít nebol nijako zvlášť vyberavý. Lotito zjedol všetko. A keď hovoríme „všetko“, nemáme na mysli akékoľvek jedlo, ktoré sa mu dostalo do rúk. Máme na mysli všetko – sklo, žiletky, postele, televízory, počítače, bicykle, lustre a jeho vrcholný výkon – celé lietadlo Cessna 150. Lotito objavil svoju nezvyčajnú zručnosť už ako tínedžer. Bola to kombinácia dvoch bizarných fyzických vlastností – abnormálne vysokého prahu bolesti a mimoriadne hrubej žalúdočnej sliznice a čriev, čo znamenalo, že mohol prehltnúť takmer všetko bez väčších následkov.
Prvýkrát sa preslávil v roku 1979, keď sa zapísal do Guinnessovej knihy rekordov za zjedenie bicykla v priebehu 15 dní. Odvtedy nasledovali televízne relácie, veľtrhy a vystúpenia na festivaloch, ale už vtedy sa pustil do svojho najambicióznejšieho projektu. Lotitovi to trvalo dva roky, od roku 1978 do roku 1980, ale podarilo sa mu zjesť kus po kuse celé lietadlo Cessna 150. Guinness odhaduje, že Lotito počas svojho života spotreboval približne deväť ton kovu. Zvláštne je, že žalúdočné ťažkosti mu spôsobovali mäkké potraviny, ako sú banány a varené vajcia.
Elagabalus
Mať dravý a extravagantný apetít je jedna vec, ale vedieť si ho aj dopriať je vec druhá. Aby ste si mohli pravidelne dovoliť takéto obskúrne a hedonistické jedlá, museli by ste byť rímsky cisár alebo niečo podobné. Elagabalus mal šťastie, že presne taký bol. O Elagabalových excesoch sa často rozprávali príbehy, a to najmä ľuďmi, ktorí ho nemali veľmi radi. Niet však pochýb o tom, že mladý cisár si užíval tie najkrajšie veci v živote.
Čo sa týka jedálneho lístka: „Prsia prasníc s lýbijskými hľuzovkami; pávie jazyky ochutené škoricou; ustrice dusené v garume; plameniakove a pštrosie mozgy, ďalej mozgy drozda, papagája, bažanta a páva, morské vlky z Baltu, jesetery z Rodosu, figovníky zo Samosu, africké slimáky a ostatné.“
Charles Darwin
Charles Darwin. Samozrejme, bol to človek fascinovaný svetom zvierat okolo seba a zdá sa, že táto fascinácia zahŕňala aj túžbu vedieť, ako všetky chutia… samozrejme, pre vedu. Darwin sa začal tomuto zvyku oddávať už počas svojich študentských rokov v Cambridgei, kde sa stal členom klubu obžerov, ktorého cieľom bolo hodovať na „vtákoch a zvieratách, ktoré predtým ľudské chuťové bunky nepoznali“. Jedli jastraby a iné vtáky, ale zostali veľmi sklamaní z pokrmu z hnedej sovy, ktorý Darwin neskôr dokázal opísať len ako „neopísateľný“.
Keď sa Darwin ocitol na palube lode Beagle a zamieril do ďalekých krajín, mohol sa opäť oddávať svojej túžbe po vzácnom a exotickom mäse. Na jedálnom lístku boli pumy, leguány, obrovské korytnačky a pásavce, ale práve obrovského hlodavca, o ktorom predpokladal, že je to aguti, prírodovedec označil za „najlepšie mäso, aké kedy ochutnal“.
