Niekedy nás život dokáže prekvapiť. Nie je to však vždy iba pozitívne. Zväčša ste len pozorovateľmi neuveriteľných príbehov. Okúsiť na vlastnej koži by ste však niečo také, ako sa odohralo v tomto príbehu, určite nechceli. Dievča, ktoré zmizlo samotnému otcovi vo vlaku, keď mala iba štyri roky, sa s rodinou opäť stretla po celých 20 rokoch!
Otec Yulie Goriny, Viktor Moiseenko, naposledy videl svoju dcéru v roku 1999 predtým, ako zaspal na 100 km ceste vlakom z Minska do Asipovichy. Ak by však vedel, že to bude naposledy, čo svoju malú dcéru uvidí, určite by nezaspal. Teraz, po celých 20 rokoch sa však stal menší zázrak a dcéra sa k svojej rodine napokon opäť vrátila. Viktor prosil svoje dlho stratené dieťa o odpustenie. Yulia prekročila v nešťastný deň hranicu a dostala sa až do Ruska, presnejšie do Ryazane v západnom Rusku, asi 550 kilometrov od miesta, kde zmizla a kde žije dodnes.
Yulianiny rodičia ju po zmiznutí zúfalo hľadali a nakoniec sa stali predmetom policajného vyšetrovania. Až v roku 2017 boli nútení podstúpiť sa detektoru lži, pretože prípad v tom roku opäť otvoril. Yulianin priateľ sledoval túto rodinu, resp. rôzne online správy už dlhší čas až svoju priateľku napokon s podozrením k rodine priviedol. Nemýlil sa. Test DNA preukázal, že Yulia je skutočne dcérou Viktora a Ludmily Moiseenko. Táto dievčina sa vyjadrila takto: „Bolo to dokázané testom DNA, ale bolo to jasné už predtým, sme si totiž veľmi podobní už z fotografií, ktoré sme si prezerali a porovnávali. Nikto nemal žiadne pochybnosti, sme jedna rodina. Našla som nielen moju matku a otca, ale aj brata Dmitrija a staršiu sestru Nadeždu.“ Dodala, že okamih, kedy sa znovu spojili, bol nesmierne dojemný.
„Moji rodičia mi povedali, že ma už veľmi dlho hľadajú a že stále verili, že ma jedného dňa nájdu. Moja matka ma nemohla prestať objímať, prinútila ma sedieť v jej lone, akoby som bola malé dievčatko,“ povedala dlho nezvestná dcéra. Pre Yuliu je ťažké spomenúť si na trojtýždňové obdobie medzi zmiznutím vlaku a jeho nájdením ruským policajným dôstojníkom, aj keď si spomína na cestovanie s mužom a ženou, ktorí sa skrývali pred políciou. „Spali sme v opustených domoch. Teraz si to už veľmi nepamätám. Mala som bieloruský prízvuk, no neviem prečo tomu ruskí policajti nevenovali pozornosť, keď hľadali moju rodinu. Je tiež veľká škoda, že ľudia, ktorí ma našli a vzali do pestúnskej starostlivosti, neohlásili svoj „nález“ polícii. Rodičia tvrdia, že nikdy nestratili nádej, vždy totiž verili, že sa ich dcéra nájde. A našla sa.
